Radostina Doganova

Plnokrvná osobnosť maliarky Radostiny Doganovej, dve krajiny jej života Bulharsko a Slovensko, ich prírodné danosti, národné kultúry a balkánsky temperament, hľadanie a formulovanie vlastnej identity a spoločenského ukotvenia, popri tom vnútorne hlasné prežívanie udalostí osobného života a autenticita v prejave sú faktory, od ktorých sa všetko v jej tvorbe odvíja. Faktory vedúce k pochopeniu jej obrazov, k pochopeniu bohatej obsahovosti vyživujúcej abstraktnú tvorbu, krajinomaľbu i figurálnu líniu. Tvorbu vždy čistú a pravdivú.

Maliarska tvorba Radostiny Doganovej svojou bezprostrednosťou predstavuje nepretržitý seizmografický zápis emócií, ich erupcií, vrenia, stíšenia a prechodných fáz premýšľania i riešenia situácií. Nepopisný zápis jej životnej a tvorivej cesty. Každý úsek má – podobne ako Vltava Bedřicha Smetanu – inú energiu a energii zodpovedajúci rukopis. Počnúc sústredenou plošnou drobnokresbou, či kľudom monochromatických štruktúr, pokračujúc doširoka rozprestretou meditatívnou krajino(maľbo)u a v závere vrcholiac dramatickou, pastóznou a rôznofarebnou kompozíciou hladiny dravej rieky.

Rôzne polohy vizuálneho zobrazovania môžu budiť zdanie, že rukopis Radostiny Doganovej je neustálený, že maľuje rozporuplne a každú chvíľu inak. S odstupom rokov a získaným nadhľadom nad jej tvorbou, je však zjavné, že sa skôr jedná o živý a v mnohom živelný, nepretržite rotujúci vír, raz väčšieho, inokedy menšieho priemeru, v ktorom sa s miernymi modifikáciami a posunmi, postupne a v rôznom poradí objavujú všetky žánrové, štýlové a koloristické podoby jej maliarskeho prejavu. Závisí od vnútorného nastavenia. Ak k plátnu pristupuje s vopred premyslenou predstavou, pripraví si kompozíciu a priestorový rozvrh daného formátu, potom sa sústredí na vnútorný plán, na jeho modeláciu, na detail. Ak naopak jej intuíciu vedie pretlak emócií, vtedy maľuje s odstupu, aby mohla slobodne akčným gestom, prstami či špachtľou rozliať tvorivú energiu nezviazane po celom formáte i mimo neho. Niekedy zase potrebuje vnímať proces maľby z blízka, postupovať koncentrovane a koncentricky (v kruhových formátoch) vytvárať plošné alebo reliéfne priestorové štruktúry. Jednu myšlienku či pocit rozvíja v malých sériách, maľuje pokiaľ cíti problém, ktorý chce vypovedať a pokiaľ sa jej darí zámer stvárniť tak, ako si ho predstavuje.

Aj keď farbu spomínam až teraz, je práve ona ten najdôležitejší, zjavne geneticky podmienený výrazový, pocitový a komunikačný prvok Radostininho maliarskeho prejavu. Jej paleta sa podobne ako mimikry chobotnice mení s charakterom a expresívnosťou zobrazovanej témy. Pohybuje sa obojsmerne na stupnici od výrazných teplých, silných a kontrastných, ku studeným a priestorovým tónom.

Tvorivá kinetika Radostiny Doganovej ju priebežne privádza ku skúmaniu nových prístupov a možností vizuálneho stvárnenia. Najnovšie k časozbernej interakcii s vlastnou pamäťou obrazu a procesom jeho vzniku. Formou postupného vrstvenia farebnej hmoty a štruktúry vytvárajúcej hry s jej pohybom pod vplyvom gravitácie v priebehu schnutia.

Dimenziu času a spomienku na transcendentálnu silu starých pravoslávnych byzantských ikon, poznamenaných dotykom prstov množstva veriacich, vyjadruje variantmi s plátkovým zlatom. Obrazy majú viac vrstiev, významov a dokonca i farebnosť sa umiestnením a dopadajúcim svetlom mení.

Obsahovo i formálne nové sú v jej tvorbe aj dve ireálne krajiny, s imaginárnym prepojením výrazných znakov jej dvoch vlastí – mora a končiarov hôr. Kruhová kompozícia je stvárnená dramaticky a „bez zvuku“, z nadhľadu tichého letu v sne nad krajinou.

Do tretice  – v čase obmedzenia pohybu a osobnej izolácie Radostina vytvorila sériu kruhových objektov s motívom významovo viacznačnej orchidey, okrem iného i erotickej konotácie, „vykreslenej“  miniatúrnymi priestorovými štruktúrami zo zaschnutej hmoty farby – farbou i tvarom pripomínajúcimi na plechu pekne poporiadku usporiadané cukrárenské šľahačkové drobnosti. Teda už predtým uplatnený, mierne modifikovaný tvorivý a mentálne ukľudňujúci proces, teraz však svojím charakterom kopírujúci aj stíšenú a nehybnú situáciu v celej spoločnosti.

Radostina Doganova svoje diela vystavuje, keď má pocit, že práve vypovedala a vymaľovala jednu, niečím špecifickú kapitolu. Jej charakter a tónina sa vždy premieta aj v názve výstavy – Premeny, Hľadanie identity, Iná Radosť, Dolce vita a aktuálne Felicitas. Vyjadruje pocit šťastia z práce, z možnosti slobodne tvoriť a šíriť pozitívnu náladu, vyjadruje RADOSTINU ako ju poznáme.

Xénia Lettrichová
(Kurátorský text k výstave Felicitas v Bratislave, 2021)